Časopis pre rodinu na rozbúrenom mori

V kostoloch býva zvykom, že ponúkajú možnosť prezentácie novín alebo časopisov s kresťanským obsahom. Po nedeľnej omši tak rodina siahne po časopise určenom podľa názvu a odporúčania práve pre ňu, očakávajúc pred ďalším týždňom plavenia sa po rozbúrenom mori čosi povzbudzujúce, milé, avšak i skutočné a uskutočniteľné. Začíta sa, prelistuje... ale nekúpi. Prečo?

Je neskoro na to, aby časopis so zdvihnutým prstom rodinám pripomínal, nech do rozbúreného mora neskáču. Je však potrebné, aby časopis rodiny naučil plaviť sa po rozbúrenom mori.

Je totiž možné, že časopis ponúka len dva pohľady na rodinu, a to buď príliš príkladný alebo príliš poblúdený. Za vzor je teda predkladaná rodina, ktorá vlastne na more ešte nevyplávala, ale zbožne sedí v člne a kochá sa romantickým pohľadom na pokojný prístav. A na druhej strane, jeden, dva články sú venované prípadom rodín, ktoré sa v mori topia, pričom takúto reportáž snáď najlepšie ilustruje čiernobiela fotografia s člnom oplieskaným o skalnaté bralá. A takúto rodinu z ich situácie vytrhne zase len zbožné rozjímanie, aby sa stala rodinou príkladnou.

Čo však v prípade, že časopis sa po nedeľnej návšteve kostola dostane do rúk rodiny, manželom a deťom, ktoré sa nespoznali ani v jednom zo spomínaných prípadov? Čo v prípade, že rodina skonštatuje, že od ideálu má ďaleko, no nedá sa tiež povedať, že by vyslovene blúdila? Za týchto okolností zrejme časopis odloží s tým, že je len pre tých lepších, pričom na odstrašenie ponúka príbehy tých horších. A so zvesenými hlavami po záverečnom požehnaní opustí chrám tak, ako každú nedeľu a sviatok a ďalší týždeň bude zápasiť s búrkou na mori.

A tak sa sledujú dva televízne prijímače a po internete sa veselo surfuje ďalej, len preto, že ideál z časopisu má televízor aj počítač zamknutý na dva zámky a len preto, že odstrašujúci prípad inej rodiny médiám úplne podľahol a topí sa v slanej vode.

Časopis by však mohol nazrieť práve do takej rodiny, ktorá verí, resp. rada by verila, kde sa v obývačke povaľuje aj televízny program aj modlitebná knižka... a časopis by rodine len naznačil ako oboje správne používať. Bez zbytočnej idealizácie, bez zbytočnej démonizácie. 

Snáď by časopis oslovujúci väčšinu rodín našich dní, v súvislosti s narážkou na permanentnú zbožnosť príliš príkladných rodín a v súvislosti s narážkou na náhly obrat v zbožnosti tých topiacich sa, mohol menej siahať po spomínaných okamžite účinkujúcich spirituálnych nástrojoch, a radšej predkladať rozumom o čosi uchopiteľnejšie a pochopiteľnejšie nástroje psychológie! Zrejme sa v minulosti neraz stalo, že namiesto ustarostenej ľudskej duše sa venoval čas a priestor krieseniu ochabnutého ľudského ducha. 

Text: Dominik Baco